Alpské čtyřky (5) Dom & Täschhorn

"Rozhodol som sa prejsť všetky alpské 4000ky nie cez Via Alpina, ale 'naozaj' po štvortisícových vrcholoch..." Mezitím, co čteš tenhle článek, Adam pravděpodobně vylezl nějakou další. O posledních dvou je zrovna tohle vyprávění... Tak dobrou chuť!

Dom – Täschhorn

Po jednom krásnom hrebeni (o kterém si přečteš tady) nasledoval o pár dní ďalší.

Keď som zišiel z Bordierhütte dole do Brigu, čakala ma úplne iná realita. Bolo tam krásnych 40 °C a ja som sa cítil, akoby ma niekto varil zaživa. Ešte v ten deň som sa presunul do dedinky Täsch, kde som prečkal dva búrkové dni v starom vojenskom bunkri. Čakanie mi nakoniec celkom pomohlo. Stihol som sa dobre zregenerovať a nabrať sily, pretože som vedel, že to, čo ma čaká, nebude vôbec jednoduché.

Předchozí díly k přečtení: Alpské čtyřky (1), Alpské čtyřky (2), Alpské čtyřky (3), Alpské čtyřky (4).

V deň nástupu na Mischabeljochbiwak som si stiahol predpoveď počasia, offline mapy aj všetky dôležité informácie o trase. Do batohu som pribalil jedlo na dva dni pre prípad, že by sa niečo pokazilo. Aj keď je to „len bivak“, zatiaľ je to asi najlepší bivak, v akom som kedy spal. Stojí na niekoľkých železných stĺpoch, celý je z kovu a doslova visí v sedle. Už len kvôli nemu sa oplatí absolvovať túru. A tie výhľady... Celý Wallis máte doslova ako na dlani.

Vlevo Adam, vpravo Mischabeljochbiwak (3 847 m n. m). :)

Samotný prístup však nie je vôbec jednoduchý. Vedie cez rozbitý ľadovec Weingartengletscher a rozhodne si ho treba zaslúžiť.

Trasa k bivaku má približne 11 kilometrov, okolo 2 300 výškových metrov a končí vo výške takmer 3 900 m n. m. Je to poriadna celodenná túra.

Druhú polovicu dňa mi takmer neustále pršalo, takže som hore dorazil úplne premočený. Našťastie sa v bivaku dalo zakúriť v piecke, všetko vysušiť a trochu sa zohriať. Aj tak to bol poriadne náročný deň ešte pred samotným hrebeňom.

Ako to už býva v Alpách, v noci sa počasie úplne zmenilo. Obloha bola jasná, svietil spln a celé to pôsobilo ako z rozprávky. Vyspatý a pripravený vyraziť o tretej ráno som si ešte raz skontroloval predpoveď. Na moje prekvapenie hlásili vietor až 70 km/h a okolo poludnia búrku. Deň predtým tam pritom nič také nebolo. Začal som rozmýšľať, čo ďalej. Jedla som mal len na dva dni a vôbec sa mi nechcelo riskovať náročný hrebeň vo vetre, ktorý ma mohol doslova sfúknuť.

Po hodine premýšľania som sa rozhodol zostať na bivaku a skúsiť ešte jeden deň počkať. Oddychoval som, užíval si výhľady, prečítal som celú biografiu českého horolezca Mareka Holečka a každých dvadsať minút kontroloval predpoveď na ďalší deň. Našťastie večer dorazili štyria Poliaci. Oni sa svojho výstupu vzdali, takže sme sa podelili o jedlo a ja som získal aspoň nejakú energetickú tyčinku na hrebeň.

Na druhý deň som vstal ešte o hodinu skôr. Počasie stále nebolo ideálne, ale vietor mal mať už len okolo 30 km/h, a tak som sa rozhodol vyraziť. Täschhorn je nádherný vrchol. Samotný výstup má približne 600 výškových metrov, no rozhodne ho netreba podceniť. Slnko ešte nevyšlo, ale hrebeň som už mal pred sebou. Musím priznať, že mi nebolo všetko jedno, keď som videl všetky tie veže, ktoré bolo potrebné preliezať. Lezenie dosahuje obtiažnosť približne IV-, no ja som mal navyše sneh, mixový terén a čerstvá nádielka tomu rozhodne nepridávala.

Adamova výbava:

Spacáky Patizon G 400 & G 800 / Bunda Patizon ReLight Pro / Patizon Merino

Výhľady boli neuveriteľné. Na jednej strane Saas-Fee s približne 1500metrovou stenou, na druhej Täsch s ešte vyššou, približne 1800metrovou stenou. Rozhodne nič pre ľudí, ktorí nemajú radi výšky.

Samotný hrebeň je miestami dosť rozbitý, hlavne keď treba niektoré úseky obchádzať. Celú cestu som liezol v mačkách, ale čakan (cepín) som nakoniec nemusel použiť ani raz. Posledný výšvih na Dom (4546 m n. m.) bol už len odmenou. Po všetkom tom adrenalíne a sústredení som si mohol konečne naplno vychutnať výhľady.

Dlho sa však zdržovať nedá. Čakal ma ešte zostup – 11 kilometrov, z toho približne 5 kilometrov po rozbitom severnom ľadovci Dom a neuveriteľných 3 150 výškových metrov dole. Stehná si to pamätali ešte poriadne dlho.

Bol to presne taký deň, aký si predstavím pod pojmom alpská hrebeňovka. Adrenalín, nádherné výhľady, náročný terén a zážitky, na ktoré nikdy nezabudnem.

Do Randy som dorazil hladný a úplne smädný. Prvé, čo som urobil, bolo, že som sa poriadne napil zo studne. Potom som sa presunul do Täschu k svojmu batohu a zjedol asi tri instantné jedlá. Po takom dni som bol taký hladný, že som mal pocit, že by som zjedol čokoľvek.

Ale môj príbeh sa týmto nekončí. O deň neskôr som už stál v Zermatte, pripravený na ďalšiu veľkú výzvu...

Adam

Co už má Adam za sebou