Začiatkom júna som dorazil do Pyrenejí. Krajina plná skalnatých hôr, zelených lúk a dlhých, krásnych údolí. Musím priznať, že doraziť do takejto nádhery po prejdení celého Španielska bol nádherný pocit.
V deň, kedy som opustil Španielsko a vstúpil do Andorry bol dňom veľkej radosti. Počas prvých dvoch mesiacoch som vážne pochyboval, že tam dôjdem. Opísať ten pocit sa mi slovami nedá. Bola to kombinácia šťastia, lásky a hrdosti na seba samého.


Pyrenejami som šiel cca 200 km a nakonbinoval som to z viacerých trailov (GRP, GR11, HRP). Z týchto úsekov nemôžem tieto traily porovnávať, ale úseky po HRP mi prišli najnáročnejšie. Po Andorre prišla ďalšia krajina - Francúzsko, pri ktorom som si dal pozor a nevytvoril si očakávania. O to viac ma krajina prekvapila, nie len prírodou, ale aj ľuďmi, ktorých som po ceste stretával.

Petr si na cestu vybral: Patizon G 400 | Patizon Merino T-Shirt


Francúzsko som nemal dopredu nachystané. Plánovanie vyzeralo tak, že som spojil mesto Ax-les-Thermes a mesto Lyon. Pozrel som si ako mi cestu naplánovali mapy.cz a začal trasu upravovať, aby som šiel čo najviac cez hory a prírodu. Nakoniec som prechádzal viacerými trailmi, ako napríklad francúzska GR 7, Hexatrek (podobný projekt ako Stezka Českom), alebo Stevenson Trail – GR70 (tento trail je veľmi obľúbený, čo naznačovalo aj masívne množstvo turistov, ktorých som tu stretával).


Najväčšiu časť mojej cesty vo Francúzsku zaberalo pohorie Centrálny masív a národný park Cavenes. Hory a príroda, ktoré mi pripomínali niekedy Malú Fatru, inokedy Jizerské hory. Krásné, husté lesy striedali otvorené pláne a kopce, ktoré plynulo prechádzali na otvorené hrebene z ktorých boli dechberúce výhľady. Svoju cestu Francúzskom som zakončil pohorím Haute Jura. Najúžasnejšia časť Francúzska. Opäť krásne, trávnaté, oblé kopce s výhľadmi na Alpy a Mont Blanc. Lepšie ukončenie Francúzska som si nemohol priať.


Švajčiarsko a mega kríza


Kde je chyba? Vo mne, odpovedal som si.
Jeden z dní v Švajčiarsku som dorazil na jeden z mnohých krásnych a zelených kopcov. Po výstupe sa mi ukazalo ako na dlani veľké údolie. Južná časť kopca bola lemovaná vysokými vápencovými skalami, ktoré vytvárali vysokú 200 metrovú bariéru. Bola to turistický navštevovaná oblasť a to znamenalo mnoho jednodenných turistov. Väčšina sa usmievala, ďalší, väčšinou mladí, si nad údolím robili selfie. Vyzeralo to, ze si užívali krásnu prírodu, výhľady. Keď som ich pozoroval, začal som cítiť zlosť. Hovoril som si: "Vám stačí vyliezť na jeden kopec a ste šťastný a spokojný a ja po prejdení viac ako 3000 km s nespočet výhľadmi a kopcov, hôr a údolí, mam akurát hnev, že sa nedokážem radovať, pochváliť sa, oceniť svoj výkon. Kde je spravodlivosť?". Nemohol som tam zostať ani minútu a hneď začal zostupovať do údolia. Všetko mi prišlo zlé, postrádal som zmysel a bez známky užívania si pokračoval. Pri schadzaní do údolia hnev vystriedala prázdnota.


Vedel som, že chyba je vo mne, ale nedokázal som to prijať. Nemal som chuť pokračovať ďalej. Začal som mať pocit, že si túto cestu nezaslúžim. Že nikdy nedokážem byť šťastný, keď ani po takto dlhej ceste som sa cítil prázdny a nenaplnený. Opustila má posledná radosť z chôdze a prírody, pokračoval som len po veľkom prehovaraní. Moja nálada klesala a klesala. Ocitol som sa v hlbokej melancholickej krízi, kde som sám o sebe hovoril ako o nezmyselnej existencii. V myšlienkach som sa prirovnával ku Glumovi z Pána Prsteňov.

Takéto nálady ma navštevovali v čoraz častejších intervaloch. Nevýhoda cestovania osamotené je, že v krízach Vas nemá kto potiahnuť. Nastal čas na prehodnotenie cesty.


Přeskočenie Rakúska

Toto rozhodnutie sa nerodilo vôbec jednoducho. Na Rakúsko a Alpy som sa tešil úplne najviac z celej cesty. Dôvody môjho rozhodnutia: - po udalostiach v Sierre Nevade a s mojím aktuálnym stavom som sa necítil na to, ísť sám cez Alpy - cesta o samote ma prestala baviť.
Tieto dve veci som si nechcel dlho priznať. Myslel som si, že keď neprejdem Alpy, všetci ma zavrhnú, veď je toľko cestovateľov, hikerov, ktorý ich prešli uplne v pohode. Sice som vedel, ze ma cesta samotného už nebaví, ale stále som nechcel skončiť. Takže jediná možnosť, ktorá ma napadla, aby som pokračoval, bola možnosť preskočiť Rakúsko a pokračovať z Bratislavy cestu SNP, kde som veril, že budem stretávať viac ľudí. Plus som potreboval trochu uľaviť kolenu, ktoré posledné týždne štrajkuje. A Alpy si myslím, ze by už nedalo.


Minulú nedeľu som dorazil do Donoval. Mám za sebou prejdených viac ako 3500 km. Musím priznať, že přeskočenie Rakúska sa oplatilo. Necelý týždeň som šiel s partnerkou Monikou, stretával som starých známych a veľa iných SNP-čkárov.
Kvôli financiám som na 10 dní přerušil cestu a idem si trocha privyrobiť. Pokračovať budem v piatok 18. 8.

Veľa z Vás sa možno pýta, prečo to vlastne robím, keď mám často zlé nálady a z týchto príspevkov možno vychádza, že si to neužívám. Ovšem pravda je taká, že takéto nálady a stavy ma doma stretávali oveľa častejšie a preto bol aj jeden z cieľov skrátiť terapeutický proces. Což musím povedať, že sa deje. Na každý zlý deň momentálne pripadá 5 krásnych. Tieto riadky dopisujem behom voľného dňa v práci a už teraz sa teším na pokračovanie cesty.


Mám pred sebou posledných cca 1500 km a tie si chcem sakramatsky užiť.