Absolvovať dlhý, niekoľko mesačný trek, bol jeden z mojích životných snov. Ovšem posledné roky som žil životom plného alkoholu a nič nenasvedčovalo tomu, že sa mi to môže splniť. Tak sa len sledoval cestovateľov, hikerov a závidel im. V roku 2019 som síce mal neúspešný pokus o prejdenie cesty SNP na Slovensku, ale aj tu som kvôli alkoholu nedokončil. Ovšem poďme na to pekne od začiatku.

Písal sa rok 2021 a jedného, nie velmi pekného rána, som sa opäť zobudil s príšernou "opicou". Lenže táto bola omnoho horšia. Nepamätám si posledné dva dni. Vôbec nič. Nevedel som kde som bol, čo robil. Spätne viem, že tento víkend som mohol reálne umrieť. Bola to posledná kvapka. Abstinovať od alkoholu som sa snažil už skoro 2 roky. V tento deň som si pokorne priznal, že to sám nezvládnem a musím na ústavné liečenie.

29. 11. 2021 som nastúpil do Psychiatrickej nemocnice Bohnice v Prahe na oddelenie závislosti. Tento deň počítam ako začiatok nového života. 1. 3. 2022 som úspešne dokončil liečbu. Ovšem po liečbe som bol velmi krehký, rozbitý. Prebudil som sa do 30 ročného tela, ale s myslením dieťaťa. Nevedel som nájsť chuť do života. Bál som sa chodiť von, aby som sa znovu nenapil. Často myslel na to, aké by to bolo krásne, keby som umrel a nebol tu. Výkyvy nálad boli na dennom poriadku a ja som sa reálne opäť začal báť o svoj život a tak som si znova pokorne uznal, že život bol nad moje sily a prihlásil som sa na stacionárne liečenie pre lahšie osobnostné poruchy do kliniky Eset v Prahe. Diagnóza bola stanovená: nestabilná porucha osobnosti. Opäť sa mi zrútil svet. Naštastie som si povedal, že urobím všetko preto, aby som abstinoval.

Začal som opäť chodiť do prírody, navštevoval skupinovú a individuálnu terapiu. Začal si plniť sny, o ktorých som dlhé roky len snil: ferraty v Čechách a v Rakúsku, hrebeňovka západných Tatier, víkendové výlety po českých horách a cez leto som chystal rumunské hory na tri týždne.  
Pred cestou do Rumunska som životom len tak plával. Začal som hľadať nejaký zmysel a smer môjho života. Postavil som pred seba tri možné ciele, kam sa chcem posunúť a povedal si, že v Rumunsku sa musím rozhodnúť. Po troch dňoch som mal jasno. S ruksakom zvládnem chodiť celé dni a hlavne som u toho štastný. Pred koncom tripu sa mi vôbec nechcelo naspäť do "reality". Rozhodnutie padlo. Urobím všetko preto, aby som budúci rok vyrazil pešky skrz Európu.
Doma som nad tým začal premýšľať, vytvárať plány ako toho dosiahnem a zistil som pár "menších problémov/výziev", ktoré stáli predo mnou:
1. neviem anglický jazyk,
2. moje bankové konto zíra prázdnotou a moja finančná gramotnosť je na bode mrazu,
3. moja držanie tela (postura) je v katastrofálnom stave,
4. nejaku výbavu som už síce mal, ale nedostatočnú,  
5. a u toho som stále musel myslieť na to, že abstinencia je pre mňa najdôležitejšia.

Toto sú len najväčšie problémy, ktoré som identifikoval. Ale hlavne, musel som zmeniť životný štýl, návyky a myslienie z alkoholického, na myslienie človeka, ktorý miluje život a chce žiť.  

Pešky skrz Európu

Dnes, tieto riadky, píšem z 880. kilometra mojej cesty. Aj vďaka Patizonu sa mi všetky nástrahy podarilo zvládnuť. Hlavne, keď som začínal s plánováním tejto cesty, povedal som si, že výhra pre mňa bude, ak sa dostanem do Tarify. Všetko ostatné bude len krásny bonus.  

Petr si na cestu vybral: Patizon G 400 | Patizon Merino T-Shirt

Plán cesty je jasný, zo španielského mestečka Tarifa do Rumunska (ciele mám dva a rozhodnem sa podla počasia a hlavne, či stihnem prejsť Fagaraš pred snehom). Z Tarify som vyrážal tak trocha symbolicky. Chlapec Santiago v knihe Alchymista odtiaľto vyrážal na svoju púť za pokladom. Behom svojej cesty chcem tiež prejsť cestu SNP na Slovensku a keď som spojil tieto dva body, vznikla moja trasa.  

V Španielsku idem po diaľkovej trase GR7. Priletel som do mesta Malaga, odkiaľ som sa cez Gibraltar presunul už do spomínanej Tarify. Dňa 31. 3., na deň mojích 31. narodenín, som začal svoju púť. Španielsko je krásna krajina, ale je tu na môj vkus až príliš sucho a teplo. Väčšinu trasa vedie po spevnených cyklostezkách, asfalte, chodníku plného malých a ostrých kameňov a až nakoniec po krásnych lesných cestách, ako poznáme zo Slovenska alebo Česka.

Musím priznať, že prve týždne som bol z toho hodne otrávený, frustrovaný, až nervózny. Všetko mala zmeniť Sierra Nevada a jej krásne, vysoké vrcholy. Miesto, kde som mal zažiť pár svojích poprvé, napr. prvý krát som bol vo výške viac ako 3000 m. n. m. To sa aj podarilo, ale s trpkou príchuťou v podobe letu v záchranárskom vrtulníku.  

Keď som dorazil na Refugio Elorrieta a pozrel sa smerom kam som mal v pláne ísť, usúdil som, že je tam vela snehu a rozhodol sa prvou cestou zísť do údolia. Po cca 1 kilometry cesty ma šmyklo na snehu, cca 10 metrov som padal. Podarilo sa mi zastaviť. Uznal som, že hore to nepôjde a tak som začal zostupovať s nádejou, že nájdem schúdnu cestu do údolia. Po dvoch hodinách hľadania cesty a ďalších dvoch šmyknutiach som uznal svoju "porážku". Sám sa odtiaľto bezpečne nedostanem. Zavolal som 112 a po cca hodine a pol ma vyzdvihol záchranársky vrtulník. Vysadili ma cca 5 kilometrov ďalej v údolí, kde už nebol sneh a ja som mohol pokračovať ďalej.

Táto udalosť som mnou hodne zatriasla. Prvé dni sa mi o tom v noci snívalo. Hanbil som sa za seba. Hlavne preto, že som sa ohrozil. Otriaslo to tiež s mojou sebadôverou, že mám schopnosti absolvovať celú trasu. Prvých pár dni som až príliš často pozeral do mapy, či som nezišiel z chodníka, čo ma ešte čaká, ako vysoko budem ...
Ďalších cca 70 km Sierry Nevady som šiel po stezke GR 240. Po opustení Sierry Nevady som zavítal do pohoria Sierra de Baza. Krásne vyhlady a pekné cyklostezky. Španělsko musí byť podľa mňa raj pre cyklistov.  
Následne sa stezka GR 7 stáča viac na sever a prešiel som mestečka Puebla de don Fabrique, Moratalla a Cieza. Táto časť mi dala poriadne zabrať. Oblasť takmer bez výhladov, bez kopcov. Samé polia, hospodárstva, asfalt. Dlhé úseky bez vody. Nálada šla rapídne dole. Nechal som sa s ňou strhnúť a začali padať škaredé slová a pochybnosti o ceste samotnej.


Tu pomohlo len jedine, prestať myslieť. Svoju pozornosť sústrediť len na každý krok a pokračovať. Jedna z najdôležitejších vecí, ktorú som sa naučil je, že to všetko raz skončí. Ako každé stúpanie, tak isto aj každá zlá nálada má svoj koniec. Netreba sa na to upnúť, ale pokračovať. Každý krok sa počíta a tiež sú predo mnou  Pyreneje, Alpy a Karpaty a ich krásne cestičky. Len sa k ním potrebujem dostať.  

Tento článok pre vás napísal Peťo.