V roku 2023 som sa po prvýkrát odhodlal vyraziť na dlhšiu pešiu púť. Počas štyroch mesiacov som prešiel viac ako 4 000 kilometrov a zodral niekoľko párov topánok, ale nebolo to len očíslach, krásnych výhľadoch a nepretržitej dobrej nálade, ako som si naivne predstavoval. Bol to presný opak. Samota, bolesť a každodenné prekonávanie sa.

Táto púť mi nedala to, čo som očakával, ale to čo som potreboval. Stretnúť samého seba. A postavila mi základy môjho súčasného života. O rok neskôr som sa vydal na ďalší trail a tentokrát som už nešiel sám. Na GR 11 v španielskych Pyrenejach kráčala vedľa mňa Monika. V jednom horskom sedle som ju požiadal o ruku, a tak sa hneď tam zrodila myšlienka na našu svadobnú cestu. Objavili sme legendárny alpský úsek trasy GR 5 vo Francúzsku, od Ženevského jazera až k Stredozemnému moru.

Celá trasa GR 5 má vyše 2 300 km a vedie od Severného mora až k Stredozemnému. My sme si vybrali jej alpskú časť. Legendárny úsek plný sediel, horských chát a výhľadov, ktoré vás prinútia zastaviť sa aj vtedy, keď nechcete. Plán bol jasný,darovať si dlhé kilometre a intenzívny čas spolu. Plánovaný čas: necelé štyri týždne. Mal to byť môj tretí dlhý hike za posledné tri roky. Predtým som sa hnal, meral kilometre, dokazoval si, že „na to mám“. Tentoraz som to chcel vážne inak. Možno som starnúci romantik a možno som len už unavený dokazovaním. Vedel som, že tentoraz chcem viac cítiť, než počítať.

Alpské prelínanie dvoch svetov

Po pätnástich hodinách v autobuse nás pri Ženevskom jazere čakalo chladné a pokojné ráno. Po dni strávenom v Évian-les-Bains sme nasledujúci deň vyrazili zo Saint-Gingolph, mestečka na francúzsko-švajčiarskej hranici. Prvý smerovník ukazoval 620 kilometrov do cieľa a hneď prvé stúpanie bolo drasticky strmé, čo jasne naznačovalo, čo nás čaká. Prvé sedlo bolo vzdialenélen desať kilometrov, ale s prevýšením cez 1 500 metrov. V Pyrenejach na GR 11 sme si zvykli na pomalý a jemný začiatok trasy. Tu nie. Tu nás hory začali skúšať hneď. Žiadne jemné uvítanie, ale úprimný horský pozdrav: „Tak čo, pripravený?“

Prvé dva dni nám Francúzsko pripravilo daždivé a kúsok snehové počasie. Zabalený v nepremokavých veciach sme druhý deň začali stúpať do sedla Col de Chésery. Zatiaľ čo som sa na začiatku túry tešil na samotu a spanie v odľahlých kútoch, premočení a premrznutí sme dorazili ku Refuge de Chésery. Na tomto výlete som dal Monike sľub, že to už nebude len o naháňaní kilometrov, ako rok predtým. S pocitom, že ho musím dodržať, som navrhol, aby sme sa tu ubytovali. Sám seba som však videl vonku, ako spím kľudne v snehu pod širákom.

Celý večer som s tým bojoval a cítil som sa, akoby som podvádzal. Ale koho? To som nevedel. Vonku bolo naozaj škaredo, hmla, občasný dážď, roztopený sneh a zima, ktorá sa zalievala pod kožu. Teplá sprcha a teplo perín nám sľubovali odpočinok. Ráno, vyspatí do ružova, sme vyrazili. A ja, naplnený radosťou z novej sily, som opäť začal snívať o zaspávaní v najkrajšom hoteli na svete: pod širákom, so svetlom žiarivých alpských hviezd.

Keď sme však dorazili do mestečka Samoëns, popri lahodnej káve sme si všimli veľký plagát s nápisom "RAFTING". Pripomenulo mi to ďalší sľub, ktorý som dal Monike, že nebudeme len chodiť, ale užívať si a jiné aktivity, ktoré nám cesta ponúkne. Hovorí sa, že keď pár prežije popoludnie na divokej vode, prežije všetko. S napätím sme sledovali, či toto vodácke príslovie platí aj pre nás, lebo v našom prípade to miestami vyzeralo, že viac narážame do kameňov, než plávame dopredu. Našťastie sme to so smiechom prežili.

Vedeli sme, že sa blížime k Mont Blancu, kde sa na dva dni naša trasa spája so známym trailom Tour de Mont Blanc. Očakával som, že tam bude veľa ľudí, ale realita ma vážne zaskočila. Hoci je to nesporne krásna trasa, bol to presný opak toho, na čo som sa tešil. Po dvoch dňoch sme však konečne opustili značku TMB. A hneď za prvou odbočkou nás čakalo niečo úžasné. Hrebeňovka Crête des Gittes, približne dva kilometre priamo po hrebeni. Po ďalšom údolí sme začali stúpať do sedla Col du Grand Fond. Boli sme necelých desať kilometrov od TMB, a mali sme celé údolie len sami pre seba. Až na vrchole sme stretli jedného bežca. 

Počas stúpania sa mi však Monika priznala, že si to úplne neužíva. Nevie si predstaviť, ako by v takomto tempe chodila celý mesiac. Chápem ju. Ráno sme vyrazili do mrholenia, ale v polovici stúpania sa naplno rozpršalo. Dážď nás bil do tváre, voda stekala po rukávoch, ponožky sa lepili na nohy. Posledné dva kilometre do sedla som jej zobral batoh, nie z hrdinstva, ale preto, že som videl, ako jej kroky ťažknú. Z jej slov som bol prekvapený a smutný, no zároveň som si pripomenul, že každý máme iné tempo a že rešpektovať to je súčasť partnerstva. V minulosti by som to bral ako zlyhanie, jej alebo moje. Ale tentoraz som sa učil, že každý máme svoju cestu a tempo. V ten večer sme sa utáborili neďaleko Refuge de Presset s dokonalým výhľadom. Navrhol som jej, že si dáme pauzu a rezervoval som na ďalšie dve noci bungalov.

Cestovanie s manželkou a hľadanie zmyslu „hike your own hike“

Bol to náš deviaty deň a na „zero day“ sme podľa mňa ešte nemali nárok. Ale z tých deviatich nám pršalo takmer polovicu, takže telo aj hlava si pýtali pauzu. Kedysi by ma to zožieralo. Sedel by som v teple a mal pocit, že podvádzam, že som si tú trasu nezaslúžil. Tentoraz som cítil len slabý záchvev nervozity, ktorý rýchlo zmizol.

„Hike your own hike,“ opakoval som si v hlave. Heslo, ktorému som prvé dva dlhé treky nerozumel. V bungalove som sa naučil jeho pravý význam. Prestal som riešiť, čo by na to povedali iní. Či ma niekto označí za pohodlného turistu, ktorý preskočí úsek alebo si dopraje ubytovanie. Ležali sme v posteli, v rukách chipsy a vchladničke kilo zmrzliny a chladený nápoj a ja som cítil čistú vďačnosť. Za to, že som s človekom, ktorého milujem, za teplú vodu, za deň, keď nemusím nikam ísť. Za to, že som konečne prestal merať svoju cestu podľa cudzích krokov. Po voľnom dni sme pokračovali. Mali sme vstúpiť do národného parku Vanoise, kde je voľné stanovanie zakázané. Na odporúčanie majiteľky kempu sme si chceli rezervovať miesto na bivak u Refuge de la Leisse na piatok večer. 

Mali plno a voľno majú len zajtra. Prejsť 40 kilometrov s prevýšením skoro 3 000 metrov by sme za jeden deň určite nestihli. A tak som urobil rozhodnutie, ktoré by ma ešte pred rokom prežieralo. Namiesto hľadania kompromisov sme sa rozhodli, že si kúsok cesty skrátime autobusom. Pri krátkej jazde po asfaltovej ceste, kde krajina nebola ani zďaleka taká divoká ako v horách, som si spomenul na kamaráta, ktorý na pacifickej hrebeňovke preskočil nudné časti. Povedal mi, že radšej obetoval tie úseky, aby sa mohol vďaka ušetrenému času vrátiť do Sierry Nevady a vidieť ju dvakrát, raz v snehu a druhýkrát už bez neho. Závidel som mu, že ho netlačí potreba prejsť „každý centimeter“. A prekvapivo, v tom autobuse to už neštvalo ani mňa.

Národný park Vanoise

Keď sme unavení a šťastní dorazili ku chate Refuge de la Leisse, mali sme za sebou takmer 30 kilometrov s dobrým prevýšením. Na druhý deň sme sa utáborili pod sedlom Col de Chavière, najvyšším bodom na trase. Večer pred spaním som na telefóne skontroloval predpoveď počasia a zhrozil som sa. Hlásili silné búrky a vietor, ktoré sa mali začať už pred obedom a trvať ďalšie tri dni. Dlho sme premýšľali, čo s tým. Ranný budíček o štvrtej by nás dostal do sedla včas, ale ani jednému sa nám nechcelo. Rozhodli sme sa počkať a ráno sme vstali o siedmej.

Monika a Peter si s sebou na horalskou svatební cestu vzali:
Patizon G 400 | Patizon DeLight 100 | Patizon Merino

Zatiaľ čo sme raňajkovali, prešlo okolo nás niekoľko hikerov. Všetci si sebavedome vykračovali hore. Nedalo nám to a posledného z nich sme oslovili. Ten nám potvrdil, že predpoveď pozná, no pokúsi sa to prejsť. Hoci som na chvíľu zapochyboval o našom rozhodnutí, spomenul som si na búrky, ktoré som už v horách zažil, a pochybnosti sa rýchlo vyparili.

Namiesto 20 kilometrov pešo cez sedlo sme išli autobusom a vlakmi 160 kilometrov, aby sme sa pripojili na trasu v Modane. Keď sme na druhý deň stretli hikera z toho rána, na otázku, ako to vyzeralo, len pokrútil hlavou a povedal, že to bola hrôza.

Cesta je len začiatok. Skutočná výzva je partnerstvo

Z Modane sme vyrazili v ústrety ďalším kilometrom. Deň sa začal štandardne, no teplo a únava vyvolali našu prvú náročnejšiu manželskú hádku. Len pár dní po oddychu v pohodlí bungalova sa Monika opäť prihlásila, že ju to nebaví. V tej chvíli som si uvedomil, že táto cesta nie je len o kilometroch, ale o tom, ako sa učíme spolu fungovať. Hoci som sa na nasledujúci úsek hrebeňovky Crête de Peyrolle veľmi tešil, namiesto výstupu sme nasadli na autobus do mesta Briançon. Na stole ležala otázka, ktorú som si stále nechcel pripustiť: Moniku to vážne prestáva baviť. Ešte pred cestou som si stále pripomínal, že sme GR 11 prešli za 31 dní. Preto som si myslel, že GR 5 pre nás bude prechádzka s prstom v nose.

Moje mužské ego a hrdosť, ktoré som si roky pestoval, na mňa tlačili, aby som ju presviedčal. Bolo ťažké priznať si, že to, čo som si myslel, že pre nás bude prechádzka, je v skutočnosti pre Moniku príliš náročné. Ráno, po teplej sprche a poriadnej večeri, sme sa na to pozerali už inak. "Budeme pokračovať," povedala Monika. A práve v tejto chvíli som si uvedomil, aká je Monika silná, že sa nebojí priznať svoje pocity a rozhodnúť sa podľa seba.

Jednoduchý trailový život

Život na traily pre mňa nie je len o pokoji v hlave, ktorý tam zažívam. V bežnom živote mám väčšinou neskutočne plnú hlavu myšlienok, overthinking level milión. Je to aj o pocite, že som nažive a šťastný. Každý ďalší deň, ktorý som preč z civilizácie sa cítim byť viac nažive, viac slobodný, kľudný, spokojný. Každým dňom viac cítim, ako sa môj „zenový“ kabát zoceľuje. A práve túto jednoduchosť potvrdil aj jeden český turista, ktorého sme stretli na trase. So smiechom nám povedal: „Mám pocit, že nikde v živote nezistíš, akú ozajstnú hodnotu má jedlo. Nevládzeš, myslíš si, že sa už nepostavíš, ale keď sa naješ a pocítiš ten príval energiu, tak sa zdvihneš a pokračuješ.“ 

Je to možno nepochopiteľná myšlienka pre človeka, ktorý prevažne sedí doma na gauči, alebo za počítačom, ale my obaja s Monikou sme ho chápali. Život na hiku má jedinečnú, až primitívnu jednoduchosť, ktorá je priam oslobodzujúca. Všetko sa scvrkne na základné potreby: jedlo, voda, spánok. Je to aj pocit, že robím niečo výnimočné, čo nepodstúpi každý, a to ma neskutočne napĺňa. A výhľady pre mňa sú úchvatným bonusom. A možno to je rozdiel medzi mnou a Monikou. Keď u nej výhľady zovšeobecnili, pocítila nutkanie vrátiť sa. Ja, ale nie úplne spokojný s bežným životom, som sa chcel civilizácií čo najdlhšie vyhnúť. 

Prestal som plánovať kam dôjdeme a nechal som za nás hovoriť spontánnosť. Nasledujúci deň sme sa utáborili v kempe Camping de l'Izoard. Bol to najkrajší kemp, aký som kedy videl. Panovala tu príjemná hippie nálada a večerné kúpanie v jazierku nás po celom dni strávenom na nohách príjemne osviežilo. Na druhý deň sme sa vybrali na ferratu.

„Čo asi robí normálny človek v stredu večer?“

Ďalší deň, neskoro popoludní, sme dorazili do mestečka Château-Ville-Vieille, kde sme si pochutnávali na pizze z tunajšieho rýchleho občerstvenia. Zjedli sme ju na posedenie priamo na parkovisku, na zemi, pred stánkom. Mne sa pokračovať nechcelo. S plným žalúdkom a mojou nechuťou pokračovať som dával jednu nohu pred druhú. Monika tento večer viedla.

„Čo asi robí normálny človek v stredu večer o ôsmej?“ zamyslel som sa, snažiac sa dobehnúť Moniku. „Určite si sedí doma, v pohodlí, v teple a suchu, sleduje film. Žiadne plahočeniesa do kopca.“ Cítil som sa rozmrzelo, každý krok ma nútil zápasiť so sebou samým. „A čo by som asi robil ja doma?“ pokračovala moja myseľ. „No je streda, dnes by som mal skupinovú terapiu, na ktorú chodím už tretím rokom.“ Bežný človek by to asi nerobil. Moje úvahy sa prehĺbili. Nechcem znieť sebestredne, ale viem, že nie je úplne bežné zbaliť sa a ísť na mesačnú svadobnú cestu, kde sa bude väčšinou chodiť, a tiež navštevovať terapiu.

Pri týchto úvahách som pocítil, že som presne tam, kde chcem byť. Uprostred mokrých, hmlou zahalených hôr, s mojou manželkou. Bol som šťastný. Krásny okamih, ktorý však rýchlo vystriedal pocit, že mám toho vážne dosť. Na miesto spánku sme dorazili o pol desiatej večer. Opäť to vyzeralo na dážď, tak sme rýchlo postavili stan. To sme ešte stihli, ale ja som sa súrne potreboval umyť. Začal ma dostávať vlk. Umývanie v potoku som zvládol, aj keď už počas toho sa spustil poriadny lejak.

Niekedy si nadávam za to, že som si zamiloval niečo, čo ma každý deň vyvádza z komfortnej zóny. A paradox je, že presne preto sa k tomu stále vraciam, aby som znova prežil tú extrémnu krásu hôr a bolesti.

Stál som tam nahý, uprostred tmy, úplne premoknutý. Umyť som sa umyl, ale utrieť sa už nebolo možné. Celý mokrý som skočil do stanu a sedel tam desať minút bez pohnutia. Mal som toho dosť. Áno, mám tento život rád, ale sú chvíle, ako táto, keď vás zachráni len myšlienka, že ráno bude lepšie. Nakoniec som sa utrel a išiel spať.

Život na treku má svoje úskalia. Väčšina sociálnych sietí ukazuje nádherné momenty, dokonalé výhľady, azúrové počasie, úsmevy na perách. Ale realita je často iná. Počasie stojí za nič, ste mokrý, hladný, unavený a nebaví vás to. Niekedy si nadávam za to, že som si zamiloval niečo, čo ma každý deň vyvádza z komfortnej zóny. A paradox je, že presne preto sa k tomu stále vraciam, aby som znova prežil tú extrémnu krásu hôr a bolesti.

Výšková nemoc v 2 700 m. n. m.?

Tento príbeh začína pri jazere Lac Sainte-Anne, kde sme dorazili nasledujúci deň. Varili sme si večeru, keď k nám prišiel jeden Francúz a spýtal sa, či nemáme niečo na žalúdok. Jeho kamarátovi bolo „mega zle“. Ponúkli sme mu všetko, čo lekárnička obsahovala. Popriali sme im všetko dobré a šli spať. O desiatej večer nás však zobudilo burácanie stanu, len dvadsať metrov od nás z vrtuľníka vyskakujú záchranári. V tme, v blikajúcich svetlách a rachote rotorov, si brali do opatery toho zoslabnutého Francúza. Ráno sme sa dozvedeli, že vo výnimočných prípadoch môže mať človek ťažkosti z výšky už od 2 500 m n. m. „To vážne? To je divné,“ hovoril som si.

Ďalší večer sme spali pri jazere Lac du Lauzanier vo výške 2 300 m. n. m. Od večera som sa necítil úplne vo svojej koži, ale neprikladal som tomu veľkú váhu. Ráno sme vyrazili do sedla Pas de la Cavale. Jeho 2 671 m. n. m. neznelo ako nič zvláštne. Lenže počas výstupu sa mi začala motať hlava. Každým krokom sa to zhoršovalo a postupne sa pridali aj divné pocity, že sa neviem dodýchnuť. V hlave sa mi vynorila udalosť spred dvoch dní. „Nie, to nie je možné,“ opakoval som si, no cítil som sa tak zle, že som sa dokázal sústrediť len na jediný krok.

Hodinu po zostupe sa mi začalo robiť lepšie. Už počas cesty som Monike povedal, že ďalej nejdem. Sedlo pretínala asfaltová cesta, tak sme stopom dorazili do dedinky Saint-Étienne-de-Tinée a utáborili sa v kempe. Cítil som sa lepšie, no mrzelo ma, že sme preskočili asi pätnásťkilometrový úsek. Do dnešného dňa neviem, čo to bolo. Výšková choroba? Náhly záchvat vyčerpania?V Saint-Étienne-de-Tinée nás čakalo posledné veľké rozhodnutie. Naším tempom by sme do Mentonu, plánovaného cieľa našej cesty, nestihli dôjsť.

Trasa GR5 má dva konce: oficiálny v Nice a alternatívny v Mentone, kam vedie GR52 cez národný park Mercantour. Nice by sme stihli, ale znamenalo dva nezáživné posledné dni. Menton zas náročnejšiu, ale krajšiu trasu. Lenže tam by sme prišli načas iba ak preskočíme asi 40 kilometrov. Preskočili sme teda úsek hodinovou jazdou autobusom a napojili sa na GR 52. A hneď sme vedeli, že to bolo správne rozhodnutie. Sedlá národného parku nám brali dych a posledné dni sme si užili naplno.

Ani raz som si nepovedal, že ma mrzí, že sme celú trasu neprešli pešo. Bola to cesta presne taká, aká mala byť. Bola to naša svadobná cesta.

Voľno minimálne jeden mesiac

Zistil som, že si už neviem predstaviť svoj život bez toho, aby som zbalil batoh a vyrazil. Na tento výlet som čakal celý rok. Neviem si predstaviť, že by som mal dovolenku raz ročne a maximálne na 14 dní, tak ako nás to učí spoločnosť.

Pamätám si ešte ten pocit „nenahraditeľnosti“ v práci, keď som sa balil na svoju prvú dlhú cestu. Vtedy som si myslel, že to bude len krátke dobrodružstvo, splnenie sna, po ktorom sa vrátim späť do „normálu“. Lenže to už nejde. Každý výlet či dovolenka je super, ale pre mňa pravý oddych sa začína až po dvoch týždňoch. Telo i hlava vtedy prepínajú do iného režimu. A až po mesiaci sa všetko poskladá dokopy. Už neexistujú výhovorky. Mizne tlak každodennosti, mizne nutkanie stále niečo „stíhať“. Všetky tie drobnosti, o ktorých si si myslel, že sú dôležité, sa rozplynú. Zistíš, že komfort, na ktorom si si myslel, že stojí tvoj život, vlastne nepotrebuješ. A práve za hranicou tohto komfortu začína vedomá sloboda.

Diaľkové pochody ma naučili, že nikto z nás nie je nenahraditeľný. Ak si to dočítal až sem, moje odporúčanie je jednoduché: zbaľ batoh a vyraz. Kašli na všetky výhovorky, ktoré ti práve idú hlavou, „nemám čas, nemám peniaze, nemám s kým ísť, čo ak to nedokončím“. Najdôležitejšie je rozhodnúť sa. Všetko ostatné sa vyrieši po ceste.

Povídání z GR 5 pro vás sepsal Peter Maľak.