Alpské čtyřky (2) jednou nahoře & jednou dole

Day in my dream

Po nádhernej doline Valmalenco bolo mojím cieľom jednoznačne Grand Combin. Už po prvých dvoch týždňoch som pochopil, že plány sú síce krásna vec, ale okolnosti dokážu zmeniť všetko. Stále dosť fúkalo a každý deň napadlo pár centimetrov snehu, takže Grindelwald neprichádzal do úvahy. Vedel som, že Grand Combin bude veľmi výhodný, pretože sa z vrcholu dalo zlyžovať takmer 2000 výškových metrov, čo mi ušetrilo veľa bolesti kolien.

Stopom som sa dostal do mesta Martigny, kde som prečkal tri dni. Hneď, ako sa počasie zlepšilo, som sa presunul do Fionay. Nebol som jediný, prešlo okolo mňa minimálne 30 ďalších lyžiarov. Ja som ostal asi 500 výškových metrov pod chatou v spadnutej búdke. Ráno o štvrtej som sa vybral na túto nekonečnú 15-kilometrovú túru. Keď sme konečne prešli celý ľadovec, začal sa severný žľab. Hneď, ako sme sa dostali do tieňa, začal silný vietor a krásnych -15 stupňov, takže mi mrli všetky prsty. Na celej túre bolo len asi 19 metrov ľahšieho lezenia, no s 30 centimetrami snehu to nebolo také jednoduché.

Keď sme pokračovali v krásnom „vláčiku“ asi 20 ľudí, stala sa nehoda, ktorú som naozaj nepotreboval. Chlapík nado mnou sa v strede lezenia rozhodol, že už nechce ísť ďalej a otočil sa. Ako sa ponáhľal dole, skopol mi lyže z háčika na batohu. Chápem, že nehody sa stávajú, ale pán sa ani neospravedlnil, nepozrel, kam lyže spadli, a ani mu nenapadlo spýtať sa, či som v poriadku. Najprv som bol smutný z jeho správania, potom som si uvedomil, že lyže vôbec nevidím, a tak som ich začal hľadať.

Po štyri a pol hodinách hľadania som našiel jednu na kraji útesu na ľavej strane, ale druhá sa nenašla. Myslím, že spadla do nejakej trhliny, pretože už nemala kam inam ísť. O druhej poobede som sa rozhodol vrátiť, pretože sa začalo neuveriteľne otepľovať a sneh sa topil, takže chôdza v ňom nebola žiadna sranda. Čakalo ma ešte 16 kilometrov lyžovania na jednej lyži v premočenom snehu. Nikdy by som si nebol pomyslel, že som schopný lyžovať na jednej lyži, ale pamätám si, že po 4000 výškových metroch a takmer 11 hodinách na ľadovci som sa dostal na chatu, a bol som absolútne vyčerpaný. Po polhodine som sa rozhodol, že to zlyžujem až dole do doliny, pretože všetky veci som mal v bivaku o pár kilometrov nižšie. Po dvoch ďalších úmorných hodinách som prišiel dole, mal som problém si sadnúť, tak ma boleli nohy a chrbát. Hneď som začal premýšľať, čo ďalej.

Našťastie mi kamaráti hneď pomohli zohnať lyže. Hoci som musel ísť až na česko-nemecké hranice, bol som neskutočne šťastný, že som mohol zlyžovať ešte pár ďalších kopcov, pretože jar bola celkom bohatá na sneh.

Pokračovanie v dobrodružstve

Hneď po návrate z Nemecka som stopol auto až do Spiezu, odtiaľ vláčikom do Brigu a zas stopom do Fieschu. Mieril som na najväčší ľadovec v Európe, Aletschgletscher, na chatu Konkordia Hutte. Keďže počasie nehlásilo nič extra dobré, hlavne na popoludnie, mal som v pláne zdolať tri kopce: Grosse Fiescherhorn, Hinter Fiescherhorn a Gross Grünhorn. Celé ráno bolo ako z rozprávky. Nádherná modrá obloha splývala s bielym čerstvým snehom a všetko išlo ako po masle. Oba Fiescherhorny som prešiel a keď som schádzal dole najprv pešo a potom som si aj užasne zalyžoval, pozrel som sa naposledy na počasie. Bohužiaľ, mal som už len poslednú hodinu slnka, malo sa zatiahnuť a začať pršať. Každý, kto tam bol, vie, že cesta z Konkordia Hutte nie je zadarmo a treba mať ešte dosť energie na zostup do Fieschu, pretože len ten trvá 4 až 5 hodín. Celá trasa mala 30,01 km a 1900 výškových metrov. Gross Grünhorn sa nekoná.

Keď som s nadšením, ale unavený, došiel dole, hlásili tri dni dažďa a ja som nemal kde byť, tak som sa rozhodol ísť hneď do Martigny, kde som už mal nejaké zázemie na „Grillplatzi“. Skúšal som stopovať ešte v ten deň, no nepodarilo sa a ako bonus som poriadne zmokol.

V Martigny sa už cítim ako doma. Tri dni spánku a oddychu mi pomohli zorganizovať sa. Znova som zamieril do Fionay, ale tentoraz som to nenechal na náhodu a zarezervoval som si chatu Panossière. Keďže zase tri dni snežilo a dokonca som videl sneh aj vo Fionay (ktoré je 1670 m n. m.), vedel som, že keďže pôjdem prvý (na chate bolo ledva 30 ľudí), urobím celú stopu až na chatu. Musím povedať, že to bol jeden z vrcholov mesiaca, pretože všetko vyzeralo tak nádherne nedotknuté a v pozadí bol majestátny Grand Combin. Proste WOW.

Adamova výbava:

Spacáky Patizon G 400 & G 800 / Bunda Patizon ReLight Pro / Patizon Merino

Nečakané stretnutie a lekcia pokory

Rýchla historka z chaty. Na večeri som sedel vedľa národného švajčiarskeho horského tímu. Bola to nejaká rodina – starý otec, syn a dcéra. Večera trvala asi hodinu a ja som sa nevedel prestať smiať, aj keď sme mali neskutočnú jazykovú bariéru (on hovoril len po francúzsky). Stále mi ponúkal jedlo, ukazoval fotky, ako vyrastali, a robil rôzne srandičky. S úžasným pocitom som zaspával, že sa oplatilo prísť sem už len kvôli tomu.

Ráno všetci vstávali od tretej, ale ja som vedel, že mne úplne stačí ísť na raňajky o štvrtej, pretože som musel urobiť celú stopu a to s horským vodcom a hosťom väčšinou nešlo veľmi rýchlo. Hoci som začal úplne v pohode o 4:30, dohnal som ich v strede žľabu a odvtedy až do konca som ťahal stopu zas ja. Našťastie, pri lezení to už bolo oveľa ľahšie. Za štyri hodiny som obišiel Combin de Valsorey, Grand Combin a posledný Combin de la Tsessette. V Corridore sa ráno lyžovalo na 40 cm čerstvého snehu, čo bol v podstate prvý skutočný prašan sezóny, keďže na Slovensku som ho veľa nestihol. Celá cesta mala krásnych 31 km a 2400 výškových metrov z chaty. Za 10 hodín som už bol vo Fionay a premýšľal, čo ďalej.

Posledná zastávka v máji

Keďže zase (alebo stále) to okno pekného počasia trvalo len dva dni, štyri dni som čakal na lepšie podmienky. Najlepšie to vyzeralo v Brigu, konkrétne na Aletschhorn. Tak som sa rozhodol, že to bude najlepšia voľba a cestoval som do Brigu. Stále bola „off-season“ a chata bola zatvorená, tak som šliapal na chatu Oberaletsch Hutte (do bivaku). Už len tá cesta je 11 km a 1030 výškových metrov, takže s lyžami a spacákom to dalo zabrať. V tú noc sme tam boli len traja – ja a dve dievčatá, ktoré evidentne nemali veľa skúseností. Rozprávali sa až do pol dvanástej. Ja som začal túru o štvrtej ráno, čo bolo veľmi neskoro. Vtedy som to ešte nevedel, ale hneď ako vyšlo slnko, som zistil, že hoci som len na začiatku žľabu na Aletschhorn, už sa prepadávam po kolená do mokrého snehu. Na hrebeni, kde bolo slnko o niečo dlhšie, som nevedel urobiť ani krok. Bohužiaľ, asi 150 metrov pred vrcholom som sa musel otočiť, pretože sa začínalo naozaj príšerne otepľovať a nemal som dobrý pocit z toho, že ešte musím zlyžovať dole. A presne tak sa aj stalo. Celý žľab sa postupne so mnou posúval. Nebola to lavína, ale menšie splazy a necítil som sa najbezpečnejšie. Na konci dňa som sa vrátil do bivaku, pretože som mal pocit, že sa so mnou točí celý svet, a tak som tam spal ešte jednu noc. Celá túra na Aletschhorn bola 16 km a 2180 výškových metrov (plus asi 90, ktoré som nedokončil).

Týmto sa skončil máj. Úprimne som bol veľmi sklamaný, pretože môj plán bol stihnúť na lyžiach oveľa viac, hlavne pred zatvorením chát v Bernských Alpách. Dúfal som, že máj bude stabilnejší, ale taký je svet. Odniesol som si neskutočne veľa zážitkov a skúseností do ďalších kopcov. Prichádza jún a s ním moja najobľúbenejšia oblasť – Wallis.

Adamovy vylezené "čtyřky"