Ako sa správne predstaviť?
Volám sa Adam Rybka, mám 28 rokov a pochádzam z malého mesta Poprad, z krásnej krajiny, Slovenska. Už od detstva ma to ťahalo objavovať svet okolo seba. Moja hyperaktivita k tomu určite prispela.Vždy som chcel všetko vidieť, zažiť, počuť. Už v mladosti som „stúpil na bludný kameň“ a odvtedy som sa neprestával hýbať. Pred dvoma rokmi som dokončil nádhernú cestu naprieč Americkým kontinentom od Aljašky až po vysnívanú Argentínu. Po návrate boli moje myšlienky chaotické: čo ďalej? Snov som mal viac, než by človek uniesol, ale stále sa vracala otázka: "Do čoho sa pustiť, keď je svet taký nádherný?" Vtedy som si povedal – áno, videl som kus sveta, ale ešte stále som neprešiel naše Alpy, ktoré máme doslova „pod nosom“. Hoci som žil v Zermatte takmer 7 mesiacov, nevyšiel som si toľko kopcov, koľko som chcel. A hoci som si myslel, že som fyzicky vo forme, časom som pochopil, že na takéto ciele treba dozrieť. A prišiel ten čas nie o rok, nie o dva ale teraz, lebo chuť môže časom opadnúť a ďalšia príležitosť už nemusí prísť.
Všetky alpské štvortisícovky
Rozhodol som sa prejsť všetky alpské 4000ky nie cez Via Alpina, ale ,,naozaj" po štvortisícových vrcholoch. Plán bol jasný: začať pri Bernine, vybehnúť ju a pokračovať do Bernských Álp, potom do Wallisu. Ale kto ma pozná, vie, že moje plány majú viac dier ako starý ementál...
PIZ BERNINA (4 048m)
Takmer celý máj snežilo, pršalo a fúkalo. Keď som prišiel zo severu do Morteratschu, hneď som zistil, že nedostatok snehu zo zimy bol veľmi citeľný. Začiatkom mája bolo potrebné dôjsť až po ľadovec a tam si obuť lyže. Moja prvá túra vôbec nevyšla podľa plánu. Chcel som sa aklimatizovať na Fortezze – krásnej ľadovcovej túre s menším prevýšením. No tri dni snežilo, a keď som sa začal brodiť asi 400 výškových metrov pod Fortezzou, otočil som to a radšej som si užil posledný švajčiarsky powder. Našťastie som sa dohodol s kamarátom Stanom, ktorý žije v doline južne od Piz Berniny. Pozval ma do krásnej, nedotknutej doliny Valmaneco bez lanoviek, hotelov a davov turistov. Taliansko ukázalo svoju čistú tvár, jednoduchú, voňavú a priateľskú. Pár dní som u neho prečkal zlé počasie, jedol domáci chlebík, olivový olej a syry, ktoré voňali aj cez chladničku.
Po pár dňoch sme sa rozhodli vyraziť. Vďaka Stanovým kontaktom sme mali mimo sezóny otvorený bivak v Refugi Carate, čo nám pomohlo v teplom počasí po snežení. Ráno o 4:30 sme vyrazili, čakala nás túra dlhá 8,2 km s prevýšením 1600 m, všetko na lyžiach. Najťažšia časť bola pod chatou Rifugio Marco e Rosa, kde sa v zime ide priamo cez žľab "Canalone di Crast'Agüzza". Mali sme šťastie, sneh bol pevný. Po obrovskej platni sme sa dostali na mierne strmšie miesto a dali si 15-minútovú pauzu na výhľady. Pokračovali sme po hrebeni po západnej strane až na ľadovec. Odtiaľ sme prešli asi 5 metrov roztopenej steny a napojili sa na krásny hrebeň až na vrchol.Vrcholová fotka bola povinnosť, ale dlho sme sa nezdržali – čakala nás ešte cesta späť cez "canale", o ktorého stave sme nič nevedeli. Zostup viedol po rovnakých stopách a prišli sme ku lyžiam. Čakalo nás ešte 1000 výškových metrov v perfektnom snehu. "Canale" bol síce tvrdší, než sme čakali, ale všetko prebehlo hladko. Dole sme sa zastavili na chate Rifugio Marinelli Bombardieri, kde sme si dali zaslúžené pivo s tonicom. Stano stretol známych a čakali nás ešte 4 hodiny zostupu.
Celkovo: 24 km, 1960 výškových metrov, 13 hodín (aj s pivom)
Po túre nasledovalo zaslúžené jedlo – pravá talianska pizza a pivo. Stano pri pive navrhol, že keď už nejdem do Bernských Álp kvôli zlému počasiu, mohli by sme ísť na jedinú samostatnú taliansku štvortisícovku...
Adamova výbava:
Spacáky Patizon G 400 & G 800 / Bunda Patizon ReLight Pro / Patizon Merino
GRAN PARADISO (4 061 m)
Po 4 daždivých dňoch a nadbytku syra a cestovín sme večer o 17:00 vyrazili autom. V pekelnom (35°) počasí sme zvládli 5-hodinovú cestu a okolo 23:00 dorazili na parkovisko Chabot. Spali sme pod stromom a ráno o 4:00 sme vyrazili.
Chatku Chabot sme obišli (bez straty eura) a pokračovali po veľkom plátne. Po 4 hodinách sme dorazili pod severnú stenu Grand Paradisa – bola preplnená ako Rysy v lete. Rozhodli sme sa preto ísť hrebeňom cez Piccolo Grand Paradiso – náročnejšia, ale zaujímavejšia cesta. Hrebeň sme dosiahli pekným žľabom, no čakal nás nepríjemný skalný úsek. Neboli sme naň pripravení, ale s rozvahou sme ho zvládli. Po ďalších 4 hodinách sme dorazili na vrchol – výhľady boli neskutočné! Zjazd bol fantastický – skoro 1800 výškových metrov, ako po zjazdovke v Jasnej. Na chate nás pozval jeden pár na ďalšie pivo s tonicom a trošku sme si oddýchli. No čakalo nás ešte 5 hodín cesty naspäť do Valmaneco.
Celkovo:19,4 km, 2000 výškových metrov, 13 hodín.
A na Záver? Na základe viacerých faktorov som sa rozhodol pokračovať so Stanom. V Bernských Alpách pretrvávali zlé podmienky, na západe sa blížil 7-dňový front – všade snežilo a pršalo. Stano mi ponúkol, že môžem zostať u neho, a ja som strávil ešte pár dní v úžasnej doline Valmaneco...
Těšte se na pokračování!
Než jsme zpracovali tenhle článek, Adam stihl posbírat další vršky... jmenovitě:
Grosses Fiescherhorn - Hinter Fiescherhorn - Allalinhorn – Alphubel – Rimpfischhorn - Nadelhorn - Lenzspitze - Lagginhorn – Weissmies - Täschhorn – Dom...
