Po ukončení cesty SNP som z Duklianskeho priesmyku pokračoval po poľsko-slovenskej hranice do dedinky Nová Sedlica. Môj pôvodný plán bolo dokráčať až do dedinky Ubľa, ovšem moje plány zmenila moja karimatka, ktorá sa mi opäť pokazila a bolo potrebné vyriešiť jej reklamáciu. Čož sa nakoniec v Košiciach podarilo.

Z Košíc som mal na výber dve možnosti. Buď pokračovať pešo cez Maďarsko do Rumunska. Ale to by ma čakalo cca 350 km cestou prevažne po asfalte. A úprimne, keď sa mi už nepodarí prejsť pouze pešky skrz Európu moja motivácia na to bola na bode mrazu. Druhá možnosť bolo ísť vlakom/busom. To by na jednu stranu trvalo skoro dva dni a tiež sa mi do toho ísť nechcelo. Posledná možnosť bolo ísť stopom. Ovšem na takú dlhú vzdialenosť cez dva štáty som stopom ešte nešiel a vôbec sa mi do toho nechcelo. A čím viac sa mi do toho nechcelo, tým viac som vedel, že táto možnosť je pre mňa ideálna. Opäť si posunúť hranice komfortu a zažiť niečo nové. Nakoniec to boli 4 stopy ku ktorým som pridal jeden vlak a dostal som sa do Rumunska.

Petr si na cestu vybral: Patizon G 400 | Patizon Merino T-Shirt

Do mestečka Baia Mare som dorazil večer o 22:30. Hotel sa mi objednávať nechcelo. Rozhodol som sa spať za mestom. Pred polnocou som už ležal vo spacáku, ale o pol jednej v noci ma prišli navštíviť dva veľké potulne psy, ktoré sa rozhodli, že to je ich miesto a hlasným, neprestavajucim brechotom a pomalým približovaním mi dali jasne najavo, že ma tam nechcú. Presunul som sa naspäť do mesta, kde som nakoniec spal v parku u múzea.

Prvé dni v Rumunsku boli krásne, malinko náročne. Náročne z hľadiska zdravia. Po 5 dňoch a jednému väčšiemu zdravotnému problému som konečne dorazil do pravých rumunských hôr - pohorie Rodna. Počas prvých dní sa mi v hlavne opäť otvorila otázka, či sa mi ešte chce pokračovať. Po úžasnom mesiaci stráveným na Slovensku, kde som viac ako 60 percent s niekým putoval bolo pre mňa ťažké si opäť zvykať na samotu. Predovšetkým som myslel na partnerku, na to, že tých necelých 6 mesiacov už je vážne veľa a začalo sa mi chcieť domov. Zdravotne som na tom nebol tiež najlepšie. Tiež mi moje telo dávalo najavo, že už je unavené a ma toho dosť. Zažívacie problémy u mňa trvaly môj celý pobyt v Rumunsku a stále ich nemám úplne vyriešené. Pri výstupe na hlavný hrebeň pohoria Rodna sa po krátkej pauze opäť ozvali kolena a o to intenzívnejšie. Prvý deň som to musel zakempiť na 25. kilometre. Ďalej to už nešlo. To v normálnych podmienkach nie je úplne veľký problém, ale jedlo som mal presne na 3 a pol dňa a počítal som s 30+ km na deň.

Veľmi zaujímavé pre mňa bolo sledovať, čo sa vo mne odohráva. V druhý deň na pohorí Rodna som musel ujsť viac ako 35 km s veľkým prevýšením, ale úprimne som nevedel, či to moje kolená zvládnu. Ráno som sa cítil relatívne zdravý, a tá blizkosť konca, ktorú reprezentovalo moje zdravie, mi pomohlo vyriešiť moju otázku, či chcem pokračovať. Odpoveď bola jasná: Áno! Domov sa mi ešte nechce. Irónia celého tohto rozhovoru sa ukázala v nasledujúci deň, keďže to bol môj posledný deň na trase.

Moju poslednú noc na traily som strávil na krásnom mieste - útulňa pod vrchom Ineu. Kúzelné miesto s krásnymi výhľadmi na zapadajúce slnko. To, ale že to je moja posledná noc som nevedel. Ráno som už ledva vstal, bol som rád, že som došiel do údolia, odkiaľ som upravil smer hlavná cesta, kde som sa stopom dostal do civilizácie.

Úspech, alebo neúspech?

Túto otázku si kladiem sám sebe od posledného dňa na ceste. Z plánovaných 6 300 km som prešiel 4 181 km. Na časti cesty, kde som sa najviac tešil, Alpy a rumunské Karpaty, som nedošiel. Ale splnil som si sen: absolvovať niekoľko tisíc kilometrov dlhý trail a prešiel sm celú cestu SNP (trasu o ktorej som sníval veľmi dlho). Pred začiatkom plánovania cesty som si dal cieľ, že keď dôjdem do Tarify (miesto, kde som štartoval), tak to budem považovať, za úspech, všetko ďalšie bude bonus. Takže sa dá povedať, že som zažil 4 181 krásnych bonusov. Ale to by som nebol ja keby som si to neskomplikoval. Tento cieľ som už na začiatku cesty zavrhol a nič iné, ako dojdenie celej trasy som si neprípuštal a teraz sa vo mne bijú tieto dve veci.

Viem, že som dal do toho všetko. Z tejto stránky si nemám čo vyčítať. Viem, že som bol svojou najlepšou verziou seba samého a keď porovnám prvé dni na ceste s tými poslednými, tak mám zo seba úprimnú radosť. Často si musím pripomenúť, že som ešte pred viac ako dvoma rokmi neviedol vôbec život, ktorý ma teraz napĺňa. Na začiatku cesty som často a veľmi o sebe pochyboval, môj vnútorný kritik mi neustále hádzal pod nohy klacky, že nie som dosť dobrý, že to nedôjdem a keď to nedôjdem urobím si hanbu, že veľa cestovaťeľov/hikerov svoje trasy došli, že som vynechal najnáročnejšie úseky, že som sa príliš rýchlo vzdal, že som minul viac peňazí, ako som počítal, že v podstate stojím za hovno. Teraz sa mi hlavou honí celkom podobné, ale viem, že je to klamstvo. Viem, že som krásnou verziou seba samého a nič viac, ako byť sám sebou nie je potreba. Nemusím sa páčiť celému svetu, nemusím hľadať uznanie z okolitého sveta, nemusím sa báť si ísť za svojími snami. Viem, že som sa v mnohých veciach zlepšil a že mám ešte veľa veci pred sebou, vecí, ktoré som na ceste nezvládol.

Otázka dnešneho dňa je, čo všetko sa muselo stáť, aby som tu dnes stál a písal tieto riadky, presne taký aký som. Všetko presne tak ako sa stalo!

Ak môžem touto formou zdieľať jednu vec, tak to bude táto: “Keď som to zvládol ja, zvládne to každý!” Myslím si, že každý máme problémy, s ktorými sa musíme vyrovnať, ktorým musíme čeliť. V tejto dobe sú čoraz častejšie psychické problémy, problémy s alkoholom, rôzne závislosti od technológií, až po závislé vzťahy a mnoho iného …. Nech to je čokoľvek, sám na svojej koži som sa presvedčil, že je možné sa z toho dostať. Zažívať plnohodnotnejší život, byt spokojnejší vo svojom tele a so svojimi emóciami. Za nič toho, čo sa nám deje sa nemusíme hanbiť. Nikdy to nebude zadarmo, ale za svojej skúsenosti viem povedať, že výsledok ku ktorému som sa dopracoval naprosto predčil moje očakávania.

Tento článok pre vás napísal Peťo.