Abstinent na cestě: díl druhý
Mám za sebou 66 dní na ceste. Behom tohto mesiaca som dosiahol svoj veľký míľnik. Pešky som urazil svojich prvých 1000 km, u tohoto bodu nastala zmena krajiny, začali pribúdať výškové metry. Tiež som prežil svoju najväčšiu krízu a dorazil do Pyrenejí. Ešte dva dni a už budem vo Francúzsku. Bod, o ktorom som kusok pochyboval, že zvládnem.
V predvečer svojich prvých 1000 km som si na mape vypočítal, kde tuto svoju metu dosiahnem, vychádzalo to u krásných vodopádov. Těšil som sa, že to oslávim a že si urobím nejake fotky a videá. Malo to byť krásne poprvé. Ovšem nič z toho nebolo.
Posledné dni predtým mi trasa dala riadne zabrať. Veľa nudnejšich úsekov, veľa asfaltu a spevnených cyklotras, pramálo výhľadov. Tiež sa začala prejavovať fyzická únava a svoje si začala ukazovať aj samota. Bol som otrávený z cesty samotnej. Nakoniec som svoj tisíci kilometer prešiel s nadávkami a prvý krát som v mysli otváral otázku ohľadne zmyslu cesty. A to by som nebol ja, keby som sa tej nálade nepoddal a nezačal svoje pochybností obraciať na celý svoj život. Pochyboval som nielen o zmysle cesty, ale pochyboval som, že to nikdy nemôžem dokončiť, pokračovalo to pochybnosťami o abstinencií, o ďalšom budúcom zivote, že nikdy nebudem dobrým priateľom, partnerom, manželom, otcom ...
Na premýšľanie tu času mam dostatok, ale takéto myšlienky musím vždy ukončiť a preladiť sa. Viem, že keby som v nich pokračoval, uz by som tu na ceste nebol.
Od mesta Alcoy nastala zmena krajiny. Rovné a nudné úseky vystriedali kopce, lesy a lesné cestičky. Začali pribúdať výhľady. Všetko bolo zelenšie a na pohľad krajšie. Prešiel som cez oblasti ako prírodný park Serra de Mariola, prírodný park Serra d'Espadà, prírodný park del Ports, prírodný park Penyagolosa a mnoho ďalšieho.
Petr si na cestu vybral: Patizon G 400 | Patizon Merino T-Shirt
Od provincie Tarragona sa výrazne zlepšilo značenie cesty, až na pár úsekov, kde často značenie skončilo v neprehľadných a neupravených úsekov. Dva krát sa stalo, že to bolo nepriechodné a musel som to obchádzať. Na niektorých častiach cesty som sa cítil ako v Nízkych Tatrách, alebo v Kokořínsku. Proste druhá polovica Španielska bola nádherná, oveľa viac som si ju užil a určite ju vrelo doporučujem.
Behom celej trasy mimo mestečiek nestretávam nikoho, až na pár milých stretnutí. V turisticky obľúbenejších oblastí som očakával viac ľudí. Niekedy mi to nedalo a premýšľal som, prečo nikto nie je v takychto nádherných oblastiach? Asi som zvyknutý z Česka a Slovenska, kde ľudia častejšie chodia do prírody.
Počasie v Španielsku je na samotnú kapitolu. Vedel, som, ze ma čaká dážď a búrky, ale že mi bude v Španielsku pršať skoro dva týždne vkuse ma prekvapilo. Baliť ráno mokré veci, cez deň si ich pri lepšom počasí vysušiť, aby podvečer a v noci opäť pršalo a opäť bolo všetko mokré. Takéto počasie ma nielenže prekvapilo, ale dávalo aj poriadne psychicky zabrať. Na druhú stranu, je to dobrý tréning na záver cesty v Rumunsku.
Najhoršie na celej ceste ale vnímam samotu. Vo svojom živote som nikdy nebol sam zo sebou tak dlho a hlavne, samote ako takej, som sa úspešne vyhýbal. Psychológ Eric Berne vo svojej knihe "Jak si lidé hrají" hovorí, že každý človek ma potrebu uznania svojej existencie. Ja som toto potvrdenie vždy hľadal u iných ľudí a častokrat za cenu konfliktov a vypätých situácii a zrazu som sa ocitol tu, sám uprostred Španielska. Všetok čas čo sa tu musím spoliehať len sám na seba. Je to čas, kedy sa mi v mysli prehravajú spomienky z minulosti (prišli aj také, na ktoré som si nespomenul niekoľko rokov), pochybnosti o sebe a budúcnosti. Keď nemám kapacitu týmto veciam odolávať a len ich vnímať, prichádzajú na rad podcasty, audioknihy a hudba. Teraz sa nachádzam v bode, kedy z väčšej časti tieto myšlienky a obrazy pozorujem. Nenechávam sa nimi ovplyvniť tak silno ako na začiatku cesty a prichádzam na to, že moje vnútro chce ísť hlbšie a odkryť ďalšiu pomyslenú šupku cibule. Snažím sa prijať všetko co sa stalo a odpustiť si sám sebe. Lenže ako spoznám, že som si odpustil? Úvaha, ktorú zatiaľ mám zmapovanú len teoreticky. Odpustenie pre mňa znamená, vedieť a vnímať všetko co sa stalo, ale nenechat sa tým negatívne ovplyvniť. Síce sa mi to darí lepšie, ale stále mám veľký kus cesty pred sebou.
Posledný cca týždeň ma kúsok opustilo nadšenie a šťastie z cesty samotnej. Fyzická únava a zdravotné problémy sa spojili so samotou a počasím a vytvoril som si veľký tlak na seba. Nie že som chcel pokračovať, ale bral som to tak, že musím pokračovať. Ráno vstať bolo každým dňom náročnejšie a náročnejšie. Jedného večera som si položil otázku: "Mám úprimne na to,aby som v ceste pokračoval? Nevyrazil som príliš skoro po liečbe?" Doma v Prahe som si vybudoval stabilné zázemie. Terapiu som mal dvakrát týždenne, chodil do práce, športoval, chodil do prírody a bol medzi ľuďmi. Keď sa niečo dialo, mal som to s kým prebrať, rozobrať. Opäť úplný opak samoty.
Cieľ cesty je nastavený tak, že si chcem splniť svoj sen a tiež sa posunúť dopredu ku vedomejšiemu životu a skrátiť tak terapeutický proces. Ráno som odpoveď na svoju otázku našiel: Ešte neprišiel čas to vzdať. Chcem pokračovať, ale musím začať po ceste robiť veci inak. Väčšia zodpovednosť v rannom vstávání, premýšľanie nad výdavkami, častejšie meditácie a dychové cvičenia a častejšia jóga. Veci, ktoré mi pomáhali aj v živote pred cestou.
Možno sa niekedy zdá, že si tu cestu neužívám, že je to väčšinou v zlej nálade. Ale všetky vecí, ktoré popisujem sa mi bežné dejú aj doma v bežnom živote. Takže to pre mňa nie je nič nové. Na druhu stranu sa počet nádherných dní zvyšuje, celkový pocit zo seba mám lepší a cítím sa emočne stabilnejší a keď si uvedomím, že som k dnešku urazil viac ako 1800 km, mám zimomriavky a těším sa na ďalších 4000 km.
Tento článok pre vás napísal Peťo.